Viete, že…?

Kyjovčík – miestna časť lesa

Kyjovčík je miestna časť lesa, ku ktorej sa dostaneme z vyšného konca dediny lesnou cestou až po Hájnik. Tu zabočíme doľava, cez „Vaskovu“ ku Kyjovčíku. Za našich mladých čias tu rástli divé egreše.

Miestna časť zvaná „Močiva“

Vedeli ste, prečo sa miestna časť obce volá Močiva? Naše mamy si spomínajú, že ešte v päťdesiatych rokoch 20. storočia, tam, kde dnes stojí rómska osada, sa máčal ľan. „Rovinasta močarina z maleňkŷma jazerkami – blizko krivuľatoho jarku pid Beškidkom“ (Rovinatá močarina s malými jazierkami – blízko krivého potoka pod Beskydkom) bola dostatočne premočená na to, aby sa v nej bolo možné máčať väčšie množstvo ľanu. Každý gazdovský dom tu mal vyčlenené svoje miesto na máčanie, tzv. „Močivo“. Na prvý pohľad by sa zdalo, že v každom malom jazierku bola voda stojatá, no opak bol pravdou. Štrkovité podlažie zaručovalo, že voda bola priezračne čistá, priebežne sa filtrovala a ľan tu „neskvašnije“ – neskysol. Ľan sa máčal dlhšiu dobu, postupne sa vo vode otáčal. Prikladal sa kameňmi, aby bol ponorený celý a aby jeho steblá poriadne napučneli.

Prvé rómske rodiny v obci Kyjov

Naši otcovia si pamätajú šesť prvých rómskych rodín, ktoré sa prisťahovali začiatkom dvadsiateho storočia do našej dediny. Volali ich tak po svojom: Dubko, Sameľ, Gregor, Mikovaj, Kovaľ a Maďar. Živili sa tým, čo zabezpečovalo obživu pre ich rodiny. Jeden z nich bol šikovným kováčom, druhý opracúval kamene na stavbu domov, tretí chodil pomáhať kopať studne, ďalší vyrábať drevené uhlie a podobne. Dodnes platí: „Čo cigán, to muzikant!“. Dubko pre nezhody s Gregorom odišiel do Mladej Boleslavy, kde sa usadil s rodinou. Gregor so svojou ženou mali 16 detí, dve z nich zomreli. Vystavili si veľký murovaný dom v miestnej časti zvanej Močiva. Rodina sa rozrástla a väčšina jej členov zostala v Kyjove dodnes.

Pamätáte si na ženu, ktorú volali „Babka“?

Kto vlastne bola žena zvaná Babka? Anna Čubová bola dedinskou babicou. V ťažkých časoch, kedy ženy rodili doma, priviedla na svet veľa životov. Zažila aj ťažké chvíle, keď ju k pôrodom zavolali na poslednú chvíľu a bolo už neskoro, preto ženy museli previesť do najbližšej nemocnice. Mnohé zo žien a detí skonali doma alebo v nemocnici. Posledné roky pred dôchodkom pracovala ako sestrička na gynekologickej ambulancii v Ľubotíne. Tu sa nám vynára spomienka z detských čias, keď nás táto susedka často ponúkala zbožňovanými cukríkmi. Mali kyslastú chuť, „až nás zamorščivo“ (až sme sa zmraštili), ale chutili fantasticky. Až po čase sme si uvedomili, že to bol vitamín C. Spomienka na túto ženu ostáva v drevenici na vyšnom konci dediny, ktorú si vynovujú jej potomkovia. Boli by sme veľmi radi, ak by nás obdarili fotografiami tejto ženy a podľa možnosti jej najbližšími. Ďakujeme!