Píše Anna Majdáková:
Chcem Vám porozprávať o živote, a tak priblížiť rodinu azda najmladšej vdovy v Kyjove – rodinu Anny Petríkovej, rodenej Polaščínovej (Haňi Dušňakovej). Rodičia Tomáš Polaščín (Tomko Kovaľojanka) a Zuzana Polaščínová, rod. Chovancová (Iľa Chovancova) pochádzali z Kyjova a tu prežili celý svoj život. Najstaršia z troch dcér Haňa sa vydala za Michala Petríka (Dušňaka) a do Dušňaka prišla za nevestu k svokrovi Michalovi Petríkovi (Dušňakovi) a svokre Helene Petríkovej, rodenej Prevužňákovej (Gazdovej).
Moji rodičia boli vojnové deti a hoci boli ešte malé, zažili prvé trpké skúsenosti s fašistami. To viem z rozprávania mojej babky a prababky. V roku 1944 nemeckí vojaci zhromaždili pred „Žŷda“ zástup Kyjovčanov a mali ich postrieľať, lebo pomáhajú partizánom. Medzi nimi bola aj Zuzka Kovaľojanka s moju mamou na rukáchi Iľa Chovancova. Rozprávali sa, ako je potrebné stáť, keby strieľali z jednej alebo z druhej strany, aby dievča neostalo samo. Našťastie prežili, strieľanie sa nekonalo vďaka dvom Nemcom, ktorí prišli na koňoch zo stanice na Pustom Poli a povedali, že v Kyjove žijú dobrí
ľudia.
Tomko Kovaľojanka, teda môj dedo, bol vtedy na ruskom fronte a z ruského zajatia sa vrátil domov vychudnutý neskoro po skončení vojny. Do Kyjova prišli Nemci. Všetci obyvatelia sa báli a utekali kam len mohli. Dedo Dušňák sa ukryl do žľabu v maštali ku kravám, že ho tam nenájdu. Opak bol pravdou. Našli ho a pýtali sa, kde má ženu. Manželka Helena Dušňáková s ďalšími ženami a samozrejme aj s deťmi utekali do Jastrabia. Ukryli sa pri Rebre do kôp sena (ostrhoch). Celú noc pršalo a môj otec plakal. Keď mu tie kvapky zo sena padali na tvár, vravel: „Bije mene bije!“. Boli tam až do svitania. Ráno ich dedo išiel hľadať. Vyšiel na Dlhú Skalku a kričal: “Heľen, de jes pišva s tŷma ďitmi? Hŷbaj domu!“. A potom už prečkali vojnu doma. Babka spomínala, že najhoršie bolo maďarské rabovanie. Až do „sŷpanca“ pod „pajstrunu“ skryla klobásu. Aj tak ju jeden Maďar našiel a zobral. Nepomohli žiadne prosby, že nech jej ju nechá pre chlapca.
Ale vráťme sa k životu Haňi. S mužom zbúrali drevenicu, dvakrát stavali príbytok. Raz vzadu, potom vpredu, neskôr aj maštaľ. Mama si hovorievala, že čo nám sa už bude žiť, no prišla veľká rana osudu. Len deväť rokov trvalo ich manželstvo. Z neho zišli dve deti – Anna a Michal. 18. mája 1971 Miško podľahol zraneniam po úraze na železnici v Prešove. Chcel sa stať rušňovodičom, ale najprv musel prejsť inými prácami. K úrazu došlo pri posune vozňov. Dva vozne ho pritlačili na hrudníku. Mal len 30 rokov a bola to strašná udalosť, na ktorú si pamätá hádam každý, kto vtedy žil. Ostali dve siroty a mladá 28 ročná vdova. Ťažký to bol život. Bolo treba gazdovať, kosiť, zvážať seno, úrodu a chlapská ruka chýbala. Pomáhal každý, kto mohol, dokonca aj keď sa zatkal „rištok“ a bolo treba prekopávať cestu, kopal každý, kto išiel okolo. Pre mladú vdovu s dvoma deťmi bolo vykúpením, keď prišlo JRD a mama sa podpísala do družstva medzi prvými. Celý život pracovala na družstve, najprv na rastlinnej výrobe, potom v papučkárni a nakoniec ako dojička kráv a ošetrovateľka teliat. Stále bola aktívna. Svoj talent využila aj v gréckokatolíckej cerkvi, kde kantorovala 18 rokov. Jej snaha a práca v službe kantorky boli ocenené starostom obce. Dnes má veľkú rodinu – 2 deti, 6 vnúčat a 12 pravnúčat, z ktorých sa veľmi teší.
Syn Michal s nevestou Vierou žijú v Kyjove. Majú dvoch synov – Michala, ktorý má dve deti a Ľuboša, ktorý rodinku rozšíril o ďalšie pravnúča. Dcéra Anna sa usadila so svojím manželom Michalom tiež v Kyjove. Vychovali štyri deti, troch synov a jednu dcéru. Jaroslav má troch potomkov, Lenka má dve dcéry, Michal dvoch synov a Ľuboš chlapcov dvojčatá.
Mama je aj teraz je činná, učíme sa od nej piecť veľkonočné pasky, je členkou Jednoty dôchodcov Slovenska. Hoci sa jej zdravotný stav zhoršil, nevzdáva sa. Chodí do cerkvi (pravda, ak ju niekto odvezie), nevynechá žiadne obecné akcie a svojím pekným spevom ich spríjemňuje. Svojou prítomnosťou teší blízkych pri rodinných stretnutiach, či opekačkách. Tohto roku sa dožíva okrúhleho životného jubilea – 80 rokov od svojho narodenia. Prajeme jej, aby si užívala v zdraví a pokoji svoju starobu a žila nám ešte mnoho rokov na mnohaja i blahaja ľita.
